श्मशानस्थः सुस्थो गलितचिकुरो दिक्पटधरः
सहस्रं त्वर्कार्णां निजगलितवीर्येण कुसुमम् ।
जपंस्त्वत्प्रत्येकं मनुमपि तव ध्याननिरतो
महाकालि स्वैरं स भवति धरित्रीपरिवृढः ॥१५॥
śmaśāna-sthaḥ sustho galita-cikuro dik-paṭa-dharaḥ |
sahasraṃ tv arkārṇāṃ nija-galita-vīryeṇa kusumam |
japaṃs tvat-pratyekaṃ manum api tava dhyāna-nirato |
mahākāli svairaṃ sa bhavati dharitrī-parivṛḍhaḥ ||15||
śikhariṇī
ഹേ മഹാകാളീ — ശ്മശാനത്തിൽ സ്ഥിരചിത്തനായി നിന്നുകൊണ്ട്, അഴിച്ചിട്ട തലമുടിയോടെ, ദിക്കുകളെ വസ്ത്രമാക്കിയവനായി, സ്വയം സ്ഖലിച്ച വീര്യംകൊണ്ടു സിക്തമായ ആയിരം അർക്കപുഷ്പങ്ങൾ അർപ്പിച്ചുകൊണ്ട്, അവിടത്തെ ഓരോ മന്ത്രവും അവിടത്തെ ധ്യാനത്തിൽ ലയിച്ച് ജപിക്കുന്ന ഏതൊരുവനും സ്വച്ഛന്ദമായി ഭൂമിയുടെ അധിപനായിത്തീരുന്നു.