श्मशानस्थः सुस्थो गलितचिकुरो दिक्पटधरः
सहस्रं त्वर्कार्णां निजगलितवीर्येण कुसुमम् ।
जपंस्त्वत्प्रत्येकं मनुमपि तव ध्याननिरतो
महाकालि स्वैरं स भवति धरित्रीपरिवृढः ॥१५॥
śmaśāna-sthaḥ sustho galita-cikuro dik-paṭa-dharaḥ |
sahasraṃ tv arkārṇāṃ nija-galita-vīryeṇa kusumam |
japaṃs tvat-pratyekaṃ manum api tava dhyāna-nirato |
mahākāli svairaṃ sa bhavati dharitrī-parivṛḍhaḥ ||15||
śikhariṇī
હે મહાકાલિ! જે સ્મશાનમાં સુસ્થિર ઊભો રહીને, વિખરાયેલા કેશે, દિગ્-વસ્ત્ર (નગ્ન) રૂપે, પોતાના સ્ખલિત વીર્યથી લપેટેલા હજાર અર્ક-પુષ્પોને અર્પણ કરતો, તારા ધ્યાનમાં લીન રહીને તારો પ્રત્યેક મંત્ર પણ જપે છે — તે પુરુષ સ્વેચ્છાથી પૃથ્વીનો સ્વામી બની જાય છે.