प्रसूते संसारं जननि भवती पालयति च
समस्तं क्षित्यादि प्रलयसमये संहरति च ।
अतस्त्वं धात्रीसि त्रिभुवनपतिः श्रीपतिरपि
महेशोऽपि प्रायः सकलमपि किं स्तौमि भवतीम् ॥१२॥
prasūte saṃsāraṃ janani bhavatī pālayati ca |
samastaṃ kṣity-ādi pralaya-samaye saṃharati ca |
atas tvaṃ dhātrī si tribhuvana-patiḥ śrī-patir api |
maheśo 'pi prāyaḥ sakalam api kiṃ staumi bhavatīm ||12||
അമ്മേ, അവിടുന്നു സംസാരത്തെ ജനിപ്പിക്കുന്നു, പ്രപഞ്ചമെല്ലാം — ഭൂമിതുടങ്ങിയവയും — സംരക്ഷിക്കുന്നു, പ്രളയസമയത്ത് സംഹരിക്കുകയും ചെയ്യുന്നു. അതിനാൽ അവിടുന്നു തന്നെ ധാത്രി, ത്രിലോകേശ്വരൻ, ശ്രീപതി, മഹേശ്വരൻ — അവിടുന്നുതന്നെ സർവവും. പിന്നെ ഞാൻ എങ്ങനെ അവിടത്തെ സ്തുതിക്കും?